Infinity..

Poznáte ten pocit? Pocit, ktorý vám zoviera celý čas hrdlo, chcete kričať, no nemôžete, chcete plakať, no neviete, chcete sa smiať, no nedá sa … Občas premýšľam, či iba ja som taký pesimista, že sa nedokážem pohnúť z miesta. V hlave mám otázky, no žiadne odpovede. Keď som bola malá, tak som verila, že tí všetci „veľkí“ dospeláci poznajú odpovede na otázky sveta, vlastných životov, že vždy vedia, čo majú robiť. Teraz som ja tá „veľká“, no žiadne odpovede neprichádzajú. Iba ďalšie otázky. Je zvláštne, ako sa všetko mení. Svet je neustále v pohybe. Priatelia odchádzajú, milovaní sa rozhodnú ísť ďalej bez vás a vy ostanete stáť na jednom mieste. Pripadáte si takí malí, ako keď ste mali päť a zdá sa vám, že od vtedy sa nič nezmenilo. Stále sa pozeráte na svet so samými otázkami, no žiadnym vysvetlením. Možno sa niektorí s vás ani nezamýšľajú nad svetom a prijímajú ho taký, aký je, možno sa niektorí pozastavíte, ale mávnete rukou, pretože ho neviete zmeniť. Možno niektorí nahodíte masku, pod ktorou sa schovávate a utekáte od všetkého, čo by vás mohlo raniť a možno niektorí z vás čakáte, že príde niekto, kto vás pochopí, objíme vás  a povie, že všetko bude dobré.

Áno, som jedna z vás. Z tých všetkých, ktorých som vymenovala. Chcela by som brať život taký, aký je, občas sa nad vecami pozastavím a mávnem rukou, niekedy si na moju tvár dám masku, aby nikto nevidel, ako mi vedia veci ublížiť a inokedy zas čakám na osobu, ktorá mi porozumie a budem mať pocit, že to všetko dáva väčší zmysel.

My ľudia sme naozaj podivné tvory. Sme tak vševediaci, no zároveň stratení. Sme tak veľkí, no zároveň malí. Tak silní, schopní využívať svoju fyzickú silu na budovanie nových miest, používame svoj vývinovo najdokonalejší mozog, aby sme vymýšľali a tvorili stále novšie výdobytky a technológie, no zároveň sme vnútri takí bezmocní. V krajine ľudí vládnu emócie. Náš pocit spokojnosti v živote pramení z ilúzie vlastnej nezraniteľnosti. Tento pocit nám dáva silu a vieru v to, že sme výnimoční, že sme akýsi „nadľudia“. A tak sme si stanovili právo správať sa medzi sebou tak, že zabúdame na jednu podstatnú a základnú vec. To, čo nás robí ľuďmi, nás odcudzuje od nás samotných. Možno zabúdame, kto sme preto, že nám v živote už toľko ľudí ublížilo. Našou jedinou reakciou na našu bolesť je bolesť druhých. Možno sa radi pozeráme, ako druhý trpí a možno nás doma vychovávali bez prejavov veľkých citov a my nevieme, ako inak sa máme správať…

No, pýtam sa vás, ak si dokážeme tak ubližovať a správať sa k sebe najviac sebecky, kto vlastne sme? Môžeme povedať, že sme ešte ľudia? Alebo ľudia budúcnosti budú už neľudskí?